Nenápadne ide, preplnenou ulicou kráča,
len hlavu svoju usilovne medzi plecia vtláča.
Keď vzhliadneš do tej tváre s veľkou náhodou ,
asi prekvapí ťa výraz s úplnou pohodou.
Prejdeš pár krokov, myšlienky sa ti späť vrátia,
spomienky na tvár v minúte sa stratia.
Svet, ktorý si však zbadať na chvíľku mohol,
kus zas svojimi úvahami ďalej sa pohol.
V celku o nej podľa slabého odhadu,
na mysli mám teraz tú spomínanú pohodu,
osoba to je možno presýtená ideálmi, snami,
taká, čo večne nebýva duchom medzi nami.
Považuje za kráľovskú odmenu,
keď podstúpiť smie tú nadpozemskú premenu.
Akonáhle jej nedovolia hlavu stratiť v oblakoch,
doslova sa začne utápať v rozpakoch.
Každý, kto to už pozná, pozná aj ten výraz,
keď neprítomným pohľadom aj neraz,
na udivené otázky odpoveď nemá,
tvár ostáva usmiata, no zároveň nemá.
Veď úsmev náhly, od veci a bez dôvodu,
môže sa chápať ako zmysel pre slobodu.
Keďže naša hlavná priorita je vraj sloboda,
stretnúť takú osobu, nech už nie je náhoda.
Komentáre
super
:-)
ach jaj
No...
:)