Far far far away...

Báseň? ..=keď pátos vraždí veršovanku,

Už pred druhým veršom sa ľahá v spánku,

Hlava klesne na otvorenú stránku..

A do ucha vojde poézia po tenkom lanku...

S poéziou spolu vnútri jedného ucha,

Vedie sa konverza spočiatku suchá,

Ako zaujať rozmarnú poéziu,

Nie je vec vôbec vedz jednoduchá.

Nastala chvíľa zapôsobiť, zvodom zlomiť,

V uchu šepnúť poézii do ucha:

,,Vášeň poézie mierni zloducha,

Sila poézie vznecuje slabocha

A ja musím priznať slabosť pre poetické slová,

Tak prudká ste, nespútaná, neskrotná, osudová.“

A už len napriahnuť náručie kým ju schytí mdloba..

A ak nie? -> ,,kvalitne namyslená zosobnená zloba!

Aj tak mám radšej prózu, z teba ak tak hrôzu,

Ostaň si tu bars aj sama a nacvičuj tú veľkolepú pózu.“

Veľkoleposť v poézii je však pramálo známa.

Veď či sa existuje impozantnosť ľahkého rána,

Majestát lyrizmu starých vrát tajomných,

Monumentálnosť drobných okamžikov náhodných?

V poézii ťa nemá strhnúť hrmot ako prúd od rieky.

Zachvacovať má potichu choroba, čo nezaberá na lieky,

To Poézia obmotáva lanko kolo krku - a to slabo nedá sa..

Keď ti myseľ podlomí posledná najmenšia omamná nuansa,

Sám a rád spochybníš svoje: ,,vzdávam sa, vzdávam sa!!“