Far far far away...

Celý júl nič. Hm, síce tu bolo dosť práce urobenej aj doma (na nesmiernu radosť rodičov), ale nie je to ako získať ten pocit, že si už aj celkom sama viem na seba zarobiť. Bolo tu teda početne tých nástrah na lapenie mojej radosti, uvediem napr. že to bola nočná smena, pred nastúpením sme s jednou babou HODINU čakali na vrátnici kôli našej popletenej vedúcej, čo nás zabudla nahlásiť a nikto ju nevedel nájsť.

Nemám ešte osemnásť (ani ešte dva roky mať nebudem)  a bola to nočná -> snáď si to dá niekto dokopy. Teraz do toho nemenovaného podniku, kde robím,  nikto nechce brať nočné. Čo je úžasné, lebo keď mne spravia pohodové podmienky (au, davová psychóza ..)a dostatok priestoru pre ukojenie môjho pendantizmu a precíznosti, priam kvitnem. Navyše som tam prišla spolu s jednou babou, s ktorou sa veľmi dobre poznáme, takže nebola núdza o zábavu typu: fotenie sa vo vyfasovaných kombinézach + návleky + gum.rukavice + rúško :D.

Celých 12 hodín sme s výnimkou hodinovej prestávky robili s riedidlom, takže po čase medzi nami (nejakých 5 chalanov a my dve) začala vládnuť dosť familiárna nálada a o bezdôvodné záchvaty smiechu nebola núdza :p. Prosím, neberte to tak, že sa na niečo sťažujem, viem že to nie je zrovna zdraviu prospešné, ani nezľahčujem, proste vtedy som to tak brala. Nerobím tam často, natoľko sa zasa mám rada ;).

Pri odchode domov som zasa došla k rovnakej myšlienke ako zakaždým: budem sa učiť. Ja si vážim ľudí, ktorý robia ťažké manuálne práce, lebo viem, že ja by som to určite celý život robiť nemohla. Keď už raz vychodím všetky školy z rozvrhu života, chcem robiť niečo, čo ma baví. Asi nie každému to v živote vyjde. Ale som rada, že mám príležitosť zažiť tú radosť zo zadosťučinenia už takto ,,skoro". Vo viacerých veciach začínam viac rozumieť svojim rodičom. Som zvedavá, či aj oni niekedy zažijú takú exkurziu v mojom svete....