Myška sedí zmeravená v kútiku brlôžka, kútikom oka prestrašene sleduje východ z neho a v kútiku duše cíti, že sa niečo strašné stane v najbližšom okamihu. No tieň za roztvorenými dvierkami sa prefíkane ani nehne. Ale darmo ju ten chce uchlácholiť, má už ten rôčik odžitý a je nezdolná protivníčka (pyšne pohodí hlavou). Od číhania však pomaly ale isto začína tuhnúť po celom tele, a tak aj napriek kritickej situácii už nevydrží a prestúpi z nohy na nohu. Pohol sa! Určite sa pohol kým trochu zakolísala v ostražitosti!!! Má ho. Tak predsa je tam a čaká.
Týmto spôsobom, ani sa poriadne nevie ako, ubehne celý týždeň. Keby myška mala čas zaoberať sa prízemnými banálnosťami, možno by prijala hlboké uznanie od každého zainteresovaného koňa či elfa za tak brilantne strnulý spánok v stoji a s otvorenými očami. Ale ona ten čas nemá, musí odvážne čeliť osudovej dileme. Tieň tam vonku sa už týždeň nepohol, zato na ňu už pokojne opodiaľ čakal srdcový kolaps. Prižmúri krvou podliate oči. Nastal čas sa rozhodnúť. Nepočíta s možnosťou, že by protivník mal väčšiu výdrž ako ona. Možno chyba. Možno nie. Napne svaly na (možno) posledný beh, tíško si ubito povzdychne a povolí napätie. Vystrelí vpred ako strela a ako sa priblíži tesne pod zárubňu dvierok, zatvorí oči a odovzdane čaká náraz, smrteľnú bolesť a koniec. Je to tak silná sugescia klinickej smrti, až dostáva pocit, že jej duch zrazu mysteriózne opustil to boľavé telo a vzlietol tam, odkiaľ sa nevracia. Trvá to len krátko, potom sa mihne myšlienka z tohto na chvíľku zabudnutého tela, že vraj aký je stav riešenej situácie. Takýto: len beží, beží, beží. A nič. Napoly otvorí oko, potom ho otvorí celé a nakoniec aj to druhé a prekvapene zastane ako prikovaná. Bez ujmy sa ocitá v izbe za dvierkami. Nho je to už však jedno, nebezpečenstvo pominulo, spomaľuje sa jej pulz a vznešene sa zvezie na zem. Po sekunde po dopade sa ozýva už len usilovné dýchanie.
Neskôr, v čase ktorý bol na to určený, opäť v tej izbe prišla k sebe. Prvý pohľad jej padol na roztvorené dvierka. Ako sa tak preťahuje po zaslúženom spánku, čoraz podozrievavejšie začína jastriť po šere v brlôžku oproti. Niečo tam nie je v poriadku, cíti to a po celom tele by jej prešli zlovestné zimomriavky, keby ich mala. Zabudla na všetko predtým. Z celej sily sa sústredí len na jediný bod. Temné vnútro jej bývalého útočiska, domova, útulnej komôrky, jej malého hradu. Okamžite prestane s rozcvičkou, mocne pevne pristane oboma nohami na podlahe, zatne päste a zaháji dlhé kontemplatívne myšlienkové pochody.
Strih.
Divý záblesk v očiach, hrabnutie do prachu a už trieli smer bývalý domov. Zárubňa, zatvorenie očí, hlboké empirické vytrženie, precitnutie, vnútro. Ale tu v brlôžku to nie je ako predtým, cíti sa stiesnene a akosi náhle sa na ňu začne lepiť tma. Veď doslova ju obliepa. Dusí ju, začína sa v nej topiť a dušu jej zviera akési zviera až po posledný kútik. Nešťastne vzlykne, z celej sily sa zvrtne na päte a beží naspäť. Zastane uprostred dverí a tu ju náhle zaskočí šťastie z neočakávanej slobody tak nesmierne, že myška cíti, ako sa jej do očí tisnú slzy a v hrudi sa jej zrodí vďačný výkrik úžasnému životu.
A tak žila stojac v zárubni šťastne až do chvíle, kým nezistila, aj tá maximálne tenká zárubňa má tiež dva konce. Dva podozrivé konce.
Ponaučenie: Takto dopadnú myšky závislé na adrenalíne.
Komentáre