Začiatok bol ako trilknutie do ticha,
pár slov, potom som si ťa viac všímala,
dnes si len moje Ja trošku zavzdychá,
aké to bolo milé - naivne som vnímala...
Robilo mi dokonca problém pozrieť ti do očí,
zvláštne, môj pohľad vždy zapýrene odskočí,
niečo ktovie prečo vo mne poskočí,
odvrátim tvár, no pritom už zasa myslím na to,
ako sa pozriem znova dúfajúc, že to už neskončí.
Boli sme ako malí, alebo skôr ja som bola malá,
díval si sa, ako som sa na všetkom smiala,
asi si uvidel, že som sa zároveň strašne bála,
vtedy si spoznal, že by som aj modré z neba dala.
Bral si viac, než som kedy chcela dať,
cestu späť si tak pekne popriať a mať
už si to viac nebol ty, tak čo som mala s očami?
no ja som len ospravedlňovala, čo ty si jazvil skutkami.
Dnes som už veľká, alebo len viem povedať ,,nie",
nebudem zas netýkavka - doprial si mi snívanie,
skúsim teraz znova tvoje očí:
ha vidíš, už mi sdce neposkočí!
(možno mi pri tom roztrhalo srdce na kusy,
no ty si nemusíš viac všímať moje pokusy...)
Komentáre
Komentár na oči, ktorý nie je komentárom
Nechcem hovoriť, že viem, o čom si presne písala a na čo si myslela,lebo to ani nemôžem vedieť - to je akési tajomstvo každého autora, ale je pekné vedieť, že niekto poníma oči stále ako zrkadlo a bránu duše. Lebo aspoň to mi hovorí tvoja básnička. Že nemé oči prehovorili. A povedali príbeh, ktorý nie je príbehom typickým, ale skôr lyrickým. :-)
Neviem, či si to tak myslela, ale je to to, čo si mi tým povedala :-)
k tomu komentáru môžem povedať iba to, že som stále v stave akútneho predávkovania literatúrou :-(, takže :-)
athena