Far far far away...

..........-*- Dá sa dnes ešte vôbec zažiť prekvapenie? Povedzme, že áno. Ak je to ako s tou relativitou. Sme predsa doboví.

Tak si  povedzme, že máme spoločného známeho. Toho teraz pošlime spať, zakryme ho až po bradu perinou, rohy zastrčme dovnútra, prejdime po nej jemne chrbtom ruky a vytvorme tak jemný šelest detstva. Známy o nás nevie, slastne sa usmieva, spokojný sám so sebou.

Buďme trpezlivý, staňme si opodiaľ a do jeho sladkého pradenia a pravidelného dýchania si vymeňme pár zdvorilostných plytkých fráz. Počkajme si na náš program. Neprepínajme. No pozrime sa, jeje, čas pokročil a ja spokojne môžem pozývať na ďalší bod exkurzie. Zabúkal. Vstúpme mu do vedomia, priamo do hlavy. Zaujmime miesta v prvom rade, do zdvihnutia opony nám zostáva už iba pár minút, zakedy posadím si vás vedľa seba a usmejem sa. Takticky, nevtieravo, ale v dobrom záujme o povesť našej spoločnosti.

....5....

....4....

.....3....

....2....

.....1....

Zhasnutie svetla, vidno len žiariť nazeleno núdzový východ, prestali ste sa mrviť a konečne zatvorili tie svoje... neúnavné slovné portály. Hľa, ten známy. Hovorím.

..........-x- Komu by dobre nepadlo, že si konečne pospí. Zbožňujem vetu: Ako si si ustlal, tak budeš spať. Ach bože, to je slasť. Mám bláznivú túžbu vystískať tú perinu ako zmyslov zbavený. Priškrtiť kde treba, odstrániť objatím všetok    vzduch a v predsmrtnom kŕči ju vyhodiť do vzduchu a dívať sa, ako sa na mňa malátne rozprestrie a znova sa nadýchne. Mal by som už asi začať s niekým chodiť. Začína to byť choré. Yawn. Kašlať na to, mám všetko čo potrebujem... al... aleboo... yaawn...

..........-*-  Neznášam túto prácu. Hm. Čo by ste povedali na to, že ste práve zistili, že sa vám niekto vlámal do hlavy? Že vie, že ste o ňom začali rozmýšľať? Čím viac sa snažíte nemyslieť, tým väčšie množstvo splašených impulzov mu prestierate pred jeho pažravú zvedavosť? Snáď nechcete povedať, že ste nikdy neurobili niečo celkom iné, ako ste zamýšľali. Hľadali  ste v kuchyni nejaké schopné pero a vrátili ste sa s pohárom vody, v autobuse ste vytreštene civeli na neznámeho človeka a nemohli ste odtrhnúť pohľad napriek tomu, že si to spomínaný všimol a zmätene sa zatváril. Alebo ste šli po extra únavnom dni domov po preplnenej ulici a napriek vyčerpanosti ste mali bezdôvodnú agresiu a chuť mlátiť okolo seba a začať kričať. Ešte stále sa vám zdá, že ste v poriadku?

...........-x- Spím ( niekto by povedal ,,spánkom spravodlivých“, my ostaňme pri spánku tvrdom ). Všade je ticho. Ktovie prečo sa teda zrazu preberiem do polovičného vedomia, nie je úplné, ale som už schopný uvedomiť si, že sa so mnou niečo deje! Sen sa mení na vnemy. Ležím na chrbte. No poznávam, že mi do hlavy prestáva prúdiť krv. Presne viem, ako keď som bol malý a vždy cez veľkonočné omše som odpadol z dusného vzduchu. Nastáva staré známe mravčenie v hlave. Ako keď stŕpne noha. To ma prebudí už úplne, no som bezmocný. Zle sa mi dýcha, nádychy sú čoraz plytkejšie a kratšie, aj tá trocha kyslíka v krvi ma búri k ešte väčšej panike. Zúfalstvo! Strácam postupne vedomie! Čo sa deje?? Len zdesene pozerám do tmy. Kričať? A na koho asi? Nechcem umrieť! Veď toho môžem urobiť ešte tak veľa! ( veľa? Ísť ráno do práce, poobede domov, vybrať poštu a večer spať? )

...........-*- Ach tak, nudím sa. Pozerať stále to isté.

..........-x- Tma. Koľko som tu už? Hm a je mi to jedno. Určite som mŕtvy. Tak takto to tu teda vyzerá. Ach, a ja som sa bál. Tma a predsa raj pre zrak, fenomenálne plávanie v ničote, ticho čo dovoľuje premýšľať. O čom? Nepremýšľam. Pokoj je v tme a ja som na to prišiel. Nič nemusím. Tu chcem, chcem zostať tu kde nie je čas len  pokoj.

..........-*- Odrastené deti sa mi začínajú dvíhať zo sedadiel a hltavo sledovať situáciu. Ja pokojne sedím. Aj tak. Prídeme naspäť, dva týždne z celého tohto drahého mecheche bude od nich najžiadanejšia historka na večierkoch, zakončená výrokom typu: ,, ...a vtedy sa vo mne niečo pohlo... nepopíšem to presne ... ale... môj život už nikdy nebude ako predtým.“ Zainteresovanému človeku by toľké sebauspokojovanie jedného primitíva zo spadnutých sánok mohlo spôsobiť až žalúdočné ťažkosti. Preto nechodím na večierky. Lol, ráno idem do práce, poobede domov, vyberiem poštu a večer idem spať.  Irónia. Nie je to pre nás charakteristické? V jednom momente si povieme: ,,Tak na tento okamžik veru v živote nezabudnem...“. Schválne, skúste si teraz na nejaký taký spomenúť. Áno, áno, prirodzene, to nejde tak narýchlo. Už aj tak viem, čo som chcel. Idem si teda obhliadnuť zverencov, pokriesiť omdletých a utíšiť rozrušené detičky a domáce zvieratká.

..........-x- Na chvíľu sa mi opäť podarilo nadobudnúť vedomie. Nie! Znova?

..........-*- Hľadiskom sa ozve sklamané aaaaaach... No vstupné nevraciame. V prípade vašich nenaplnených túžob máte po zakúpení prvej vstupenky nárok na 10% -nú zľavu na dieťa do 12 rokov + malé občerstvenie pre 2 osoby.

..........-x- Hmmm, som späť. Už je to v poriadku. Čo to vlastne bolo? Nie som mŕtvy.. Prečo? A možno je to takto lepšie. Že som tam neostal. Nie. Bože, veď ja som panikáril. Určite to bol iba zlý sen. Ráno pôjdem do práce, poobede...

..........-*- ...poobede hodí mobil do nadriadeného, zhrnie chcíple kvetináče zo zapareného okna,  vyhodí z neho sako, postrapatí si vlasy, škaredej šokovanej sekretárke vtisne do ruky kravatu, rozopne si košeľu do polovice, chlípne na ňu žmurkne a veselo odíde z budovy ... :D.... no určite... V každom prípade prajem príjemný deň.