Žila raz jedna chalúpka a v nej bol jeden starý muž menom Arnold. Mal slabú pamäť, a tak si postupom času všetko začal zapisovať na papieriky. Táto vedecká metóda bola overená národným inštitútom, nebol tu teda priestor pre pochybnosti, či obavy pre nepreplatenie ujmy na zdraví.
V to osudné ráno z tajomných príčin vesmírnej nevyspytateľnosti nešiel ako zvyčajne pred výdatnými raňajkami pre svoje vydanie The Times a poštová schránka len znehybnela v nemom úžase. Starý pán sa totiž rozpustilo rozhodol, že dnes pre vzletnú myseľ neprečíta ani jednu faktickú poznámku. Aby nemal výčitky svedomia, hneď po vykonaní svojho malého potmehúdskeho plánu sa zaprisahal, že zajtra dvakrát prečíta nenávidenú športovú prílohu.
Ako tak v kuchyni plný entuziazmu veselo rozvalil dvere chladničky, našiel tam lístok:
Nezabudni, nezabudni... Ale na čo?!? Lístok bol položený na neodolateľných krivkách pravej anglickej slaniny, a preto mu nerobilo problém domyslieť si smerovanie tejto indície a nechal sa unášať prílivom pôžitku. Tak predsa sa má aspoň trochu rád. O dlhšiu chvíľu na to teda spokojný sám so sebou a s výrobcom tučných jedál vykročil zadnými dverami do zakvitnutej záhrady. V domčeku na náradie našiel 2 lístočky s rovnakým obsahom. Na kosačke a motorovej píle stálo:
Po usilovne vykonanej práci sa podvečer znova vrátil do chalúpky. Vykračoval si práve bezstarostne cez obývačku, keď zbadal na balkónových dverách, hneď vedľa televízora, ďalší odkaz s nečakaným obsahom:
Ale nie, teraz vážne, stálo na ňom:
19:00
Ešte šťastie, že papierik osvetlili posledné lúče slnka, inak by si ho do najbližšieho jarného upratovania naisto ani nevšimol, nie aby si tobôž ešte potom spomenul, čo po sebe vlastne chcel. Bolo len pár minút po siedmej, a tak sa, hoci malinko smutný, načiahol po ovládači, aby si pozrel večerný súhrn správ. Veď celý deň prežil nezvyčajne rozšafne, pár noviniek zo sveta plného zločinu, zla, zúfalstva, osamelosti a nespravodlivosti mu už nemôže pokaziť zdravý spánok. Snáď.
A tu už ozaj zakvílil od zlosti, no malý provokačne biely papierik sa vyzývavo rozvaľoval na telefóne vedľa postele ďalej. Nedotklivo ho schmatol a ako šiel po nezaplatený účet za telefón z tohto mesiaca, dumal o svojom duševnom rozpoložení, keď tie papieriky rozmiestňoval. Možno by sa mal prihlásiť na nejaký kurz logistiky, ktorý býva plný mladých ambicióznych a nadšených ľudí. Ha, za trest. Vyplnil šek, nahodil župan psychedelických farieb a vyšiel von smerom k meravej poštovej schránke, aby zásielka stihla výjazd skorého ranného poštára. Na svoje veľké prekvapenie v nej okrem jedných The Times našiel malý nevinne pokorne biely papierik s obsahom:
Píšeš si, pretože dnes je deň tvojich narodenín a chceš si spraviť tento deň výnimočným. A možno si aj dnes ráno cítil vo vzduchu niečo nezvyčajné, ty nezbedník, inak by si teraz nečítal to, čo si si sám napísal. Aspoň znova raz spoznáš, prečo žiješ. Nezvykaj si! ... ale vychutnávaj. Dôverujem ti, ty bohém jeden. Po dlhej úvahe si došiel k nasledujúcemu pracovnému rozvrhu (chaos odtiaľ-potiaľ):
PS: pre hladký priebeh akcie si rozostavil heslovité pripomienky na všetkých stanovištiach. A ešte niečo. Tú slaninu neber osobne. Všetko naj, Arnold!
Pozorovateľ by teraz očakával plesnutie po čele a výraz úľavy človeka druhého, pozorovaného, ktorý si na niečo spomenul. Ale najlepšie je nič od života nečakať. Albert si sadol na múrik a jednou rukou kamarátsky objal schránku. Pozerali spolu na hviezdy tak dlho, až prišiel nečakaný koniec.
Komentáre