Far far far away...

V hĺbke vlhkej neznámej studne,

kde všetko pôsobí bludne,

jedného dňa ocitne sa každý z nás,

a niekto tam nebude prvý raz...

chlad a surovosť hladia ruku,

tíško tam sedíš, pregĺgaš muku,

v očiach by si mal isto des,

keby si videl aj iné ako tieňov zmes,

malú dušičku ti len svetlo navrchu spraví,

no tieň pohlcuje, chce, je dravý,

tak malá okrúhla nádej hore pomaly hasne,

duša srdcu len čosi hlesne,

ťažko už povedať, čo chcela presne,

ešte hlbšie ako dno nenávratne klesne,

srdce však bije, musí, tuší to jasne.

To, že si hore zbadal svetlo nebola náhoda,

bola to surovej zloby skrivená dohoda,

nádej sa ukáže na chvíľku o to krajšia,

o čo má byť tma potom pre nás tmavšia...