Istá zamračená tvár zneisteného optimistu pozorovala kamienky narážajúce zvonku na jeho okno. Nemohlo to trvať večne, či už pre možný mimický kŕč alebo zväčšujúcu sa puklinu v skle. Hlboký nádych a výdych a optimista prudko vyrazil vpred, rozdrapil okno (šťastnou náhodou sa zhodol s výrobcom na umiestnení predelu) a tak zazrel pred domom stáť blues mana. Tak sa preľakol, keď ho zbadal, že ho okamžite prešiel všetok hnevBlues man mal hrdo vztýčenú hlavu, čulý postoj a usmieval sa. Ani divne trhajúci kútik nemohol nalomiť fatálnosť tejto scény. Len keď sa jeho zúfalé oči stretli s tými optimistovými, optimista pochopil aj bez toho, čo blues man nato precedil cez zuby:
,,Som šťastný, živý a plný nádeje. Mám rád svet, ľudí a aj ja som funrá.. ehm.. funrád..“, nervózne sa zasmial: ,,a taký pop rock, ten tiež môžem.“ A šialene sa zahyhňal.
Optimista vážne prikývol, ukázal mlčky blues manovi, nech počká a zmizol dnu. Schmatol s prednej chodbičky blues manov saxofón, svoje husle a takto s plnými rukami si skoro rozbil hlavu v behu dole schodmi na rozviazaných šnúrkach. Za iných okolností by bol o tom vzápätí porozprával blues manovi, keby nepochopil závažnosť situácie.
Bolo vidieť, ako spolu bez slov idú pozdĺž ulicou. Nemohlo to trvať večne, tak radšej zmizli na najbližším rohom. Ako to opakovali ešte zopár krát, ocitli sa na mestských schodoch, nie príliš širokých pre žobrákov, ale postačujúco širokých nato, aby sa tam vždy našlo dosť arogantných ľudí zazerajúcich po pouličných umelcoch. V optimistovi nejasne pri týchto pocitoch nevrlého mizantropa znova skrsla drobná iskierka nádeje.
Strojene sa rozložili na najužšom mieste prechodu, blues manovi spokojne trošku poklesli kútiky úst, naraz zavreli oči, započúvali sa do tlmeného dopadu prstov toho druhého na správne miesta nástroja. Porozumeli si. Stotina času, otvorenie očí a začali hrať.
Bolo to.. Tak ľahké, povznášajúce, hravé. Zvuková vlna prešla cez korunu jediného stromu dolu pod schodmi, no aj tak stihla ako vírus napadnúť pochmúrny odtieň zelenej. Prenikla, premohla, ovládla. Strom razom naplnil vzduch spomienkami za ďalekými sviežimi tôňami tichých hôr, kde vlastne nikdy nebol. Ľudia začali spomaľovať, prestali hovoriť, sluch ich rozžiarenú tvár potiahol za ucho smerom k dvojici. O tom, že sa nezastavil čas, svedčili len výkriky z pohodených mobilných telefónov. Optimista ustarostene pozrel na blues mana. Začali sa mu triasť ruky, tak sa snažil. No ešte veselším tak robil celé tempo. A saxofón ho ako zakliaty musel nasledovať.
Pribehlo dieťa, také to typické pehavé, so záludnými očami, čo zvyčajne kradne mince z puzdra na saxofón. Konečne zosobnený prešľap neznesiteľnej spoločnosti, zlého ľudstva a plytkosti ľudského snaženia. Optimistove oči plné zúfalej prosby nasledovali detskú ruku ako sa načahuje za drobnými. Na dno puzdra dopadol obchytaný zvädnutý kvet. Dieťa zvýsklo nadšením z vysokého (tak vysokého azda až nadpozemského) tónu, ktorý tým spôsobilo v útrobách huslí. Horúce struny v ľadových poblednutých prstoch.
Optimistovi sa skoro podlomili nohy od utrpenia, čo mu spôsobil hneď nato krátky pohľad na blues manovu eufóriu. Mal ho rád. Bude mu chýbať. Až sa mu zatriasla bránica od ľútosti, ruka sa nekontrolovateľne zviezla takmer po celej dĺžke strún a spolu s neustávajúcim sláčikom tak vzniklo niečo nevysvetliteľné a čarokrásne. Niekto opodiaľ omdlel od šťastia.
To bol vrchol pre blues mana. Z jeho vykrivenej usmiatej tváre sa na optimistu obviňujúco pozreli nenávistné oči skľúčeného človeka, čo len nechce umrieť. Ruky bojovne zovreli saxofón. Husle tiež neostali nič dlžné. Ako keby bolo ľahké zniesť toľko utrpenia, keď vás pred takouto krutou príhodou označia optimistom. Nevraživo ostali stáť tvárou v tvár, hudba prestala jak by uťal. No zo saxofónu sa aj tak stále niesol zlovestné dunenie. Akoby predznamenávajúce dutý vražedný dopad na temeno hlavy. Blues man sa prestal usmievať, prikrčil sa, ešte tuhšie zovrel studený kov.
A konečne mohol spustiť to najsrdcervúcejšie blues.
Komentáre