Far far far away...

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Rozprávka pre rozvoj osobnosti

a proti sladkým snom...
         Vykračovalo si morské prasiatko lúčnou cestičkou. Malo podarený deň. Kožúšok mu čím ďalej tým viac hustol, prichádzala zima, srsť sa mu leskla a nejedna mestská krysa mohla na ňom oči nechať. Zachytil už dokonca aj pár odvážnych návrhov na spojenie rodov, ale on čakal na tú pravú. Chcel vedieť, či sa to dá zažiť. Zažiť to notoricky známe podlamovanie labiek, zrýchlenie pulzu, zatemnenie mysle a šíp amorov, čo prerazí hruď až prská krv, šíp, čo ti privedie klamný pocit agónie a nesmrteľnosti. Šepot, čo preráža do jačania, čo kričí slová ako ...

Niekto mu ide oproti. Odhadzuje masku nekonvenčného bohéma, dvíha ňufáčik do vzduchu a pyšne nafúkne líčka. Pf, je to len jašterica Nadežda.

- Dobré odpoludnie pane.

- Aj tebe dcéra. Čo sa neusmievaš? Veď My máme pekný deň. Takže čakám rozumné vysvetlenie, prečo Nám kazíš výhľad. Len dúfam, že to nie je kvôli zimným zásobám. Medveď to predsa pripomínal v obecnom rozhlase už na konci augusta!

Fľochol po nej pohľadom plným pohŕdania. Ona hneď vyhŕkla:

- Ó, jasný lúč hviezdneho svetla, je to presne tak, zarmucuje ma to, ale nevedela som o tom. Nech zhorím pre svoju nevedomosť. Ja nehodná len žijem zo dňa na deň. Ako by som to mohla napraviť, aby som nebola tŕňom vo Vašom oku?

- Mám síce na práci dôležité veci, ale ako poriadny občan prerozľahlej lúky, poradím ti. Urob si zásoby. A zima ťa viac neprekvapí.

Vystrčil pupok do vzduchu, skoro vyše ňufáčika. Potlesku hodné. Ledva dovidel na jaštericu.

Tá to využila, znechutene fľochla pohľadom do prázdna, no okamžite zaťala zúbky, aby nezhmotnila svoje znechutenie, za rolety očí skryla iróniu nadšene zvýskla:

- Ak si skončil, ó, zhovievavý, mohol by si mi dovoliť pokračovať v ceste? Čím skôr začnem, tým pilnejšie bude vykonaná moja nová životná úloha, vrchol mojich nových túžob.

- V poriadku, povoľujem.

- Slnko s vami a deti od vás, ó, najvznešenejší skvelej povesti.

Jašterica drobčila ďalej svojimi cestami. Morské prasiatko ľahostajne hrablo labkou do vzduchu a venovalo sa znova svojim myšlienkam. Čo to bolo? Aha. Vášeň hlaholiaca do ucha: ,, ...“A zasa. Dnes sa človek ani nemôže pokojne poprechádzať, všade niekto, sú všade, davová psychóza! Fúzik na fúziku, krídlo lámajúce sa o krídlo, zlátanina chaotických feromónov vo vzduchu, škriabanie chitínu trávou, vŕzganie tykadiel, čo sa otáčajú na všetky strany z najprimitívnejších pohnútok! Ctihodnému a uhladenému stvoreniu priam na obtiaž, keby sme nebrali do úvahy jeho šľachetnosť. Neobmedzenú.

Stretol krívajúceho vychrtlého potkana Jurija. Ten si už radu ani nepýtal, pán M.P. sa dostal do svojho živlu, sám od seba mu veľkodušne poradil, aby prestal chodiť, ľahol si do nejakej odľahlej jamy a tam čakal na koniec v zbožnej túžbe po lepšom spoločenskom postavení v divočine. Potkan pravdepodobne prešťastný z novonadobudnutého pohľadu na realitu zaradil spiatočku a zabudol aj poďakovať, čo s vypúlenými očkami prepletal labkami na druhý koniec doliny. Šťastné to stvorenie, pokyvkal si hlavičkou pán M.P., bystrí pozorovateľ by si možno všimol aj iskru dojatia. Dobré stvorenia sú raz také. Srdiečko ako svet.

Ešte kým došiel do hory, vymenil si pár zdvorilostí s hrabošom Eugenom (má veľa detí, tak že ich má predať na nútené práce a výťažok venovať charite), slimáka Dmitrija (jasný typ na poskytnutie podnájmu pre vošky) a lienku Sonečku (nedostatok miest na úrade práce kompenzovať verejnou službou na miestnej transpoľnej výpadovke pri Veľkom mravenisku Ekateriny IV.).

Bola to extáza, nirvána, piaty element v huňatom chumáčiku chlpov jedného tvora. V maličkých žilách bol skvapalnený sám entuziazmus. Možno by si práve v tejto chvíľke pochopiteľnej slabosti pán M.P. poskočil, nebyť šuchotu, čo prichádzal už spod stromov, len pár krôčikov od neho.

Našponoval sa, vypäl hruď, triasol sa od nedočkavosti, usporiadaval si naponáhlo myšlienky a životné múdrosti z knižiek, hľadel pred seba.

Ale prišlo to z hora.

Obrovská slina mu padla do náručia. Toľké poníženie. Asi vás teraz poriadne zarazím, ale tým sa tá nehoráznosť neskončila! Nasledovalo vrčanie, kam mu len zorné pole siahalo sa rozprestieral žiarivý chrup, čeľuste zdrapli telíčko za hlavu, rvali mu plecia od krku, šľachy praskali, po tesákoch nastúpili na rad stoličky, zo zvuku podobného trhaniu látky sa prešlo na praskanie konárikov pri prechádzke jesenným lesom pri západe slnka.

Koniec. Vlk sa otočil na podpätku, vracal sa odkiaľ prišiel. V jeho chôdzi nebola žiadna ladnosť, len suverenné  surové napredovanie za pochybnými nekalými cieľmi. Och bože, žeby mal výsmešne nadvihnutý pravý kútik úst?!? Pomstime sa mu aspoň vyhlásením, že je poľutovania hodný delikvent.


Little Salute pre Roalda D. | stály odkaz

Komentáre

  1. xD
    krásna rozprávka pre preletilcov :) .. mooooooc sa mi páčilo thx za napísanie :)
    publikované: 15.11.2007 20:58:04 | autor: pihoslav (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. och...
    thakujem, nz :)))
    publikované: 16.11.2007 14:55:35 | autor: Nienor (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014