Po slnečnej ulici si medzi úzkostlivo upravenými zelenými anglickými trávnikmi poskakovalo malé dievčatko, asi 6 ročné. Oblečené malo neodolateľné kvietkované šatočky, prstienky vlasov a velikánske modré oči vytvárali priam anjelské zjavenie. V detsky bacuľatej rúčke držalo vrecúško s desiatou, čo jej mama starostlivo vtisla do ruky ešte vo dverách domu, aby sa nemusela vracať hneď domov a mohla sa hrať do sýtosti (Mama potrebovala vypadnúť do mesta. Akokoľvek ľúbezné stvorenie máte doma, všetkého sa dá prejesť).
Na rohu ulice nezahla pekne kultivovane po asfalte ďalej, ale vybočila na lúku povedľa. Toľko kvetov a ona má tak malé ruky aby ich všetky vzala do náručia! Zohla sa a trhla tam, potom o kúsok ďalej, 3 metre odtiaľ sa zajagalo veľké kruhové sústredisko nezábudiek, v diaľke zazrela napoly vyschnuté koryto potôčka. Tak to už ozaj vyzeralo, akoby tam niekto tie kvety vysypal. Túžbou zahoreli líčka a rozšírili sa zreničky. Rozbehla sa tam s vášňou známou len ostrieľaným zberateľom, no v cieli zarazene ostala stáť.
Na zemi sa od tohto miesta tiahla brázda rozlámanej pomliaždenej trávy. Možno odtiaľ niekto strom ťahal, povedala si ľahostajne. Ale toto je lúka, povedala si menej ľahostajne. Na lúke stromy nerastú, skonštatovala. Niekto musel ťahať niečo spadnuté z neba, povedala si uchvátene. Vydala sa po stopách tejto záhady, ktoré viedli k neďalekému lesu.
Ako vchádzala pod prvé stromy, zbadala muža sediaceho na stoličke, ako nešťastne hľadí pred seba. Ju si ani nevšimol.
-Brý ujo.
Strhol sa a vypúlil oči: -Nuž ale vitaj dieťa.
Mal dlhý čierny plášť, hoci bolo dusno. Na pravej ruke mal niečo ako biely prášok, ale len na dlani.
-Nevšimli ste si, prosím vás, niekoho, kto by ťahal od lúky tunak popri vás niečo z inej planéty?
Muž skoro s buchotom spadol. Ako sa začal nebezpečne nakláňať, dievčina chytro položila desiatu na dáky peň vedľa a pomohla mu znova pevne postaviť stoličku. Teraz muž vyzeral ešte nešťastnejšie a to jej ani neodpovedal. Dievčatko sa nedalo len tak odbiť:
-Hm, ujo, čo to máte na ruke?
Stolička zapraskala ako sa zalomil rukami, keď začal vzlykať do dlaní a rukou len ukázal smerom, kde brázda pokračovala ďalej medzi stromami. Dievčatko pokrčilo plecami, nemihla ani brvou. Mama by jej síce povedala svoje, že ak nepomáha starším ľuďom, Pánbožko si to zapamätá až do Vianoc. Ale on k nej tiež nebol príliš slušný, keď neodpovedal na také pekné otázky. Vykročila ďalej. Bolo tu viac šero a nebyť niekoľko skromných lesných kvietkov, asi by to celé zabalila.
Po pár minútach chôdze sa začal medzi stromami postupne vynárať ďalší muž, zasa sediac na stoličke. Mal tuho cez ústa previazanú šatku a hneď, ako ju zbadal, vytreštil oči a začal do šatky čosi nezrozumiteľne huhňať a nebezpečne balansovať na svojej stoličke a rukami mávať do vzduchu. Jedna bola na dlani akoby pokrytá bielym práškom. No to poznám, zas ho budem musieť dvíhať, povedalo si dievčatko a radšej sa ho nič nechcelo opýtať. Pred očami sa mu však objavila prísna tvár mamy, vzdychlo si a mužovi na kolená šľachetne položilo aspoň jednu obzvlášť veľkú sedmokrásku. Vyhŕkli mu slzy, dievčatko prekvapila toľká vďaka, aj keď to boli vlastne slzy zúfalstva. Pohla sa ďalej.
Ani nie desať minút a ďalší muž, stolička a jeho zaprášená ruka na bielo. To tu tí ľudia nemajú čo na robote? Zlostilo sa dievčatko nahnevane. Tento muž bol ku stoličke priviazaný, na ústach skoro rovnaká šatka, ale ešte výraznejšie vypúlené oči. Tie boli už tak opuchnuté od plaču, že dievčatko len zamračene zagánilo, ledva na neho pozrelo, ale nakoniec predsa len hodila mužovi do lona zo tri kvietky. Ani sa neobzrela, kde dopadli a bežala preč.
Brázda sa čím ďalej tým viac začala pred ňou na zemi kľukatiť a dievčatko už unavene ledva prepletalo nohami. Došlo na okraj čistinky uprostred ktorej stála malá, vápnom obielená chalúpka s drevenou strechou. Brázda sa tu končila pri prvom schode do domčeka a nasledovne pokračovala cez doškriabané schody až dnu. Vnútri v chladnej izbietke sedela za stolom žena, pred sebou mala položenú svoju nabielo poprášenú ruku a civela na ňu tak uprene, až sa dievčatko skoro od ješitnosti rozplakalo nad tým, ako sú k nej všetci zlý a neslušný.
Žena v tom rýchlo švihla do vzduchu ľavou rukou a ukázala na železný kľúčik, čo visel na stene vedľa dverí, ktoré boli oproti tým, ktorými dievčatko vošlo. Za celý ten čas oni neodtrhla zrak od ruky, ale dievčatko rado využilo vzniknutú situáciu, lebo svoje slzy už malo fakt na krajíčku. Zložila kľúč a vošla do zamknutých dverí. Bola tam dosť tma, len malé okienko, stará známa škrabancová brázda a ďalšie dvere. Vedľa nich bol na klinčeku ďalší kľúč, strieborný. Náhle si uvedomila, že počuje až nezvyčajne zreteľne dýchanie tej ženy v izbietke. Ale odomklo a natešené novou hrou bez rozmyslu skočilo do tmavej izby, v ktorej bolo vidno len vďaka tomu, že do nej prenikalo slabučké svetlo z predchádzajúcich izieb.
A tu zasa dvere, zlatý kľúč vedľa, brázda a odhodlanie malej slečny. Trochu ju síce prekvapilo, že zvuk nádychov a výdychov sa stále nepochopiteľne zosiluje a nie zoslabuje, ale nech to berie ďas, zápal hry nedovoľuje dobiedzanie brata mysliteľa. Odomklo zlatým kľúčom dvere, vošla a tam tma ako v rohu. Možno sa jej niečo zazdalo, keď začula povzdychnutie a šuchtanie bosých nôh po drevenej podlahe. Akú smiem mať z toho radosť, keď nevidím, z čoho mám mať radosť? Rozčúlene prebehlo jej mysľou a tak hmatká na stene pravou rukou po vypínači a dlaň sa jej celá umaže od bielej omietky. Ovanie ju klamlivý závan vzduchu, ako keď po váš niekto šmahne rukou.
Nepodarilo sa jej nájsť vypínač. Náhle sa zvrtla a urazene sa rozbehla preč. Zrazu si totiž spomenula na svoju zabudnutú desiatu na pníku a spomenula si aj na neslušného muža, ktorého morálne zábrany mu určite nezabránia zobrať jej ju bez povolenia z pníka a zjesť. To by sa mama hnevala.
Komentáre