Nechcem dlhé slohy o živote,
ľuďoch a čo, kedy, kde, prečo.
Nie že by sme nemali čo na robote,
je večer, teplo, tak poriešme dačo!
Náladu viac pridať netreba,
ten spev, hukot a rev počuť snáď do až neba.
Sadnem na múrik, dívam sa na tú spúšť,
pár stromčekov okolo mňa, povedať si:
Z tieňov len ak priateľov si lúšť '.
To však nie je za potrebné, ani nutné,
jemné hlásky tónia jak strunky na lutne.
Dívam sa na staré tváre, spomínam na časy škôlky,
keď stavali sme lego a hrávali schovky.
Vtedy to teda boli deti tak krehké, nevinné a čisté,
teraz temné myšlienky, dlhe vlásky, pohľady mierne hmlisté.
O pár rokov máme možno viac, no deti sme stále také isté,
nie som smutná, je to takto lepšie, aspoň na chvíľočku,
pospomínať na staré časy - vážne témy pri ohníčku.
Aj keď možno takto o 10 rokov skočíme na dáke Taco,
každý fešák, asi hviezdna kariéra, drahé sako,
nepozdvihneme čašu známu, nezaznie heslo: na mňa daj!
nebudeš musieť sedieť rovno, v hlave hlas: len nevra....!
Tak toľko k úvahe, viac už netreba ako som sľúbila,
skrátka: riešiť všetko pod holým nebom, to ľúbim, aj som ľúbila.... (((:
Komentáre
nho jo
ano?