Vonku je už šero a mráz, u nich doma ešte nik a Igor sedí za svojim stolom a hľadí z otvoreného okna do tmy. To by však nebolo celkom po pravde. On sedí, hľadí a popritom sa stíha ešte nervózne podchvíľou nadvihnúť a zasa posadiť, klepkať roztržitý nezmyselný rytmus a mimovoľne kopať do steny pred sebou. Po-tvo-ra. Po-tvo-ra.
Z mrazu mu akurát zdreveneli neustávajúce prsty a chlad mu nedovolí otupiť rozorvanú myseľ. Si désagréable.
Tresk... keď po chvíli nadelí už poriadnu šupu do omietky. Od bolesti v nohe sa mu zatmieva pred očami. Obrana padla, hláste stav ranených.
Doteraz potláčané myšlienky nadobúdajú tvar a definitívne nastal čas sa vzdať. Zanovitý postoj trucujúceho ducha mizne v prúde domotaného vedomia.
Je tam ona ako stojí vtedy na tej ulici, ako niečo kričí za tými chlapmi?... Vie, čo kričala? Bolo to hneď potom, ako...?
Bolo to predovšetkým celé otázka jeho hrdosti. Toho času prišiel, oni tiež, oči si bezočivo medzi sebou vymenili pravidlá a nechali v sebe prečítať, čo im prišlo vhod. Bola to rutinná akcia, obyčajný obchod v tomto veľkom neobyčajnom biznise, ktorý vraj učí prežiť. Síce sa v týchto vodách nepohyboval ešte dlho, ale ich pochybovačné úškrny mu o to viac dodali sebaistotu. Keď odzneli dohovorené heslá ,,máš?“ a ,,mám.“, arogantne sa pousmial. Tu všetci traja strčili ruku do rozopnutej bundy. Ľuďom sa premieta život, no on uvidel len ju. Zrazu stála neďaleko. Tak predsa nekričala. Len našla jeho vyhýbavý pohľad a nepustila ho. Došlo mu, ako (u nej) klesol. Padol ako kameň a ona zanikla pod ním. Keď dosiahla, čo chcela, odtrhla pohľad a trhane sa nadýchla. Tváre sa otočili za zvukom.
Tresk. Tak ak si teraz nerozrazil na tej stene minimálne všetky prsty, tak ani jeden. Po-tvo-ra. Človek aby sa teraz nad tým musel trápiť sám.
Komentáre