Jedného pekného dňa plného vtáčkov a kvietkov
a iných chutností typických pre dni sviatkov,
vonku trilkovali čvirence, ovzdušie bolo hebké od vresku detí,
a mojou jedinou starosťou bolo, či mucha do úst vletí.
Dávam pozor. Chcem tak, bo prišla nová ,,životná" etapa,
s ňou zodpovednosť, v neistote viac myseľ netápa,
a tak ja pozorujem muchu priam praktikami gestapa,
ale duchom som inde (ehm..), pohľad čo vidím, mi srdce roztápa.
Takže takto: postavu ležiacu na posteli, čo nečakala hostí,
...(som tu náhodne, pri všetkej počestnosti!)...
neviem čo je zač, vnímam príliš krátko takto, aj drobnosti,
je síce teplo, no ju zrejme zima mrazí až do kosti.
Je bledá (odhadujem - ľudská deva), neprístupne chladná,
mne to nedá, pripadá mi trošku hladná,
lebo visí na nej trochajc čierne tričko. Na ňom je obrázok istého pána.
Ten je usilovný, to rozpozná len dedinská hana,
prezradím fintu...aj počas fotenia mu ostáva kosa v ruke daná
jeho tvár mi je akosi clivo známa, úctivo uznávaná...
A že je mi známa len jeho tvár? Kiežby...aj tá deva...
podvedomie mi správnu odpoveď už snáď spieva,
??? Čím dlhší pohľad na ňu hodím, tým viac sĺz sa do očí vlieva. 
Mám rozpaky... ehm, tak poobzerám sa, akú že to má izbičku,
potom obzriem zasa pána na tričku,
mucha pristane na malíčku, na nohe šteklí dievčičku,
tej je zrejme všetko toto na háku, až háčičku,
a tak zasa zaborím pohľad na jej agonickú tváričku.
Dosť že som tu nová, nemám vo veciach ešte jasno,
a ona ma ignoruje takto okato, ignorantsky hlasno,
Ja sa fakt snažím, no z ticha už je spoločensky dusno.
Chcem si utrieť slzu z líca, k lícu blíži sa pravica,
náhle ruka prejde bez okolkov naprieč cez líco,
nastáva panika, začne mi byť horúco,
v tom podvedomie cestu ku mne odmyká,
chcem sa dotnúť skrine, skriňou ruka preniká,
šepnem, no zvuk ani nevzniká.
To totiž nebola len tak nejaká ľudská bábika,
veci sa mi spoja... koniec vo mne boja,
áno, jo, da, oui, ja
je to moje mŕtve Ja...
Komentáre
pekny obraz smrti..
a...