Aby to malo nejkú hlbšiu myšlienku, poprosím vás, keby ste si zapli tú odlišne modrú skladbu, čo mám v rozšíreniach... ďakujem 
Zavri oči. Som tu teraz ja a tým všetko doteraz končí.
Mesiac svieti, ty túžiš ísť k nemu, dotknúť sa ho,
predtým to bol len svit, teraz je to tvoje blaho.
Otvoríš okno, sadneš si a oprieš sa o okraj,
nespadneš, o také veci sa teraz nestaraj...
Si v prírode. Musíš mať prázdnu hlavu,
predstav si napr. pod sebou trávu,
vo vlasoch vánok, na tvári úsmev blažený,
no pohľad maj do oblohy stále uprený.
Hľadáš totiž na všetky otázky odpoveď
a tie otázky sa zrazu zlejú v jednu jedinú:
čo by si povedal, v tom okamihu, hneď,
na toto: Ži, máš na to jednu hodinu.
Utekal by si snáď oboznámiť rodinu,
ľutovať sa v svoju poslednú hodinu?
Nie, ty sa zamyslíš, dych, tep, zastavíš,
svetlu mesiaca tvár dychtivo nastavíš.
V očiach máš teraz otázku veľkú,
no rozhoduje sa vlastne o drobnosti,
či nájde si ON teraz pre teba chvíľku,
či už písať závet a inakšie písomnosti.
Ticho...civíš - tu netreba krutých podrobností...
nenastane nič, hanlivo slovne pozbavíš mesiac cnosti,
zložil by si sa nebyť v chrbte kosti,
Už ti aj slzička padla od ľútosti?
Si sám, tak ako si bol celý život,
pozoroval si svet, no nepočul sveta tlkot.
Zrazu všimneš si aj odlesk svetla na zelenej tráve?
Šepoty entít priamo v tvojej hlave?
Potom si zaslúžiš iba moje ironické ave.
Chcel si snáď odchádzať v neviemakej sláve?
Závisťou posledného blázna pozrieš na mesiac,
on tu ostáva, ty nebudeš tu nikdy viac,
Nenapadlo ti žiť doteraz, keď si mohol?
Mám zrátať na jednej ruke veci, na ktoré si sa zmohol?
,,Nekritizuj len mňa", tvoja ruka mi pred očami kýva.
takže mesiac...nehybný, len sa díva, svoju druhú tvár,
tú nepoznanú, tak ako TY večne skrýva...
No keby on žiť teraz, tu, mohol,
možno by časom, osudom, vesmírom pohol....
Ale radšej by som sa vrátila ku tebe...
ehm, sorry, hodina ubehla, už nevieš o sebe...
Ja mám totiž prehovárať ľudí na kroky spiatočné,
neboj, u teba je to už viac ako zbytočné.
Zobuď sa...s tebou som práve skončila.
Zlez z okna, tááák, aj okno by som zavrela.
Inak všimol si si, že ti duša práve umrela?
Kašli na ňu, veď ti pri mesiaci pre hudbu zdivela.
Cítiš sa osamelý? Tak to je aj na mňa priveľa.
Choď si ľahnúť, aby si nám zmocnel, zmocnela,
buď presvedčený o tom, že som tu nikdy nebola...
Komentáre
ver či never
možno to je divné otázka ale, hráš na klavír, však?
nho..
tak aspoň
a čo sa týka atmosféry, aj keby som si tú skladbu nepustil, tá báseň (ak som ju správne pochopil) je vyslovene niečo podobné, čo prežívam. večný rozpor medzi aktivitou a pasivitou. kritika večného váhania nad životom, kritika toho, že si človek neuvedomuje vzácnosť vlastnej existencie, že si už kvôli tejto hroznej dobe ani nedokážeme chvíľu zastať a uvedomiť si ako nám život preteká pomedzi prsty a my sa nenazdáme a život je fuč.
dúfam že som pochopil správne.. ak nie oprav ma prosím ťa..
a mimochodom, to že hráš na klavír je ľahko poznať podľa jemnosti tvojich rúk.
:)
tak...
nho..
no na klavír, mno neučím sa klasiku v prvom rade. a v druhom nejdem podľa žiadnej učebnice. snažím sa hrať podľa ucha a improvizovať, ale to asi preto že sa učím hrať jazz. neznamená to ale že necvičím techniku a podobné zverinky. no dlane mám normálne ale prsty mám také ako Hiromi Uehara ak Ti to niečo hovorí, a ak nie, odporúčam nájsť na YouTube. Taká Japonka, označujú ju za klaviristku 21. storočia. čižé také ploché a dlhé ich mám (: prsty ) .
Kaena...
Pierre...
no tak ale toto..
no ak chceš dáke noty napíš, mám toho veľa. mali by sme niekedy pokecať aj inak ako cez komentáre k tvojmu článku, čo povieš ? :)